Bývalý hokejista s mimoriadnym životným aj športovým príbehom Peter Šťastný oslávil v piatok 18. septembra jubileum 70 rokov. O veľkosti jeho hokejovej kariéry nehovoria iba úctyhodné štatistiky, ale aj okolnosti, ktoré k nim viedli.
S mamou Františkou, otcom Stanislavom a piatimi súrodencami - Bohumilom, Vladimírom, Mariánom, Antonom a Evou vyrastali na Kvetnej ulici v Bratislave. „Bývali sme na jednom dvore, možno 50 metrov od seba. „Šťaváci“ boli piati chalani, my Bezákovci traja. Oni mali svoje ihrisko v Jame, my sme si robili svoje. Peter bol spolužiak s mojím starším bratom Jankom. Všetci sme sa poznali z dvora i zo školy. Najviac sme sa spoznávali pri športe. Hokej, futbal, hokej s loptičkou, tým sme trávili najviac času. Mali sme veľa spoločných aktivít,“ prezradil bývalý hokejista Marián Bezák pre TASR.
Vyrastal po boku bratov Šťastných, spolu hrali v mládežníckych tímoch Slovana Bratislava a neskôr aj za A-mužstvo. S Petrom majú množstvo spoločných zážitkov z ľadu i mimo neho.
Húževnatosť a mimoriadna ctižiadostivosť sprevádzali Šťastného po celú kariéru. Na prahu dospelosti sa etabloval v A-mužstve Slovana Bratislava a v roku 1979 mu pomohol k historickému titulu vo federálnej lige. V tom čase mal už na konte tituly majstra sveta z rokov 1976 a 1977, striebro z MS 1978 i priamu konfrontáciu s elitou NHL na Kanadskom pohári 1976, proti ktorej takisto zažiaril. Postupne si čoraz viac uvedomoval príkoria vtedajšieho režimu a po viacerých varovaniach, aby „držal líniu“ v ňom dozrelo rozhodnutie emigrovať. Šancu vycítil v auguste 1980. So Slovanom sa zúčastnil na turnaji EPM v rakúskom Innsbrucku a hoci bol pod dohľadom agentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB), napokon sa mu podarilo odletieť cez Amsterdam do Kanady. Prezident klubu Quebec Nordiques Marcel Aubut pohotovo zareagoval na Šťastného telefonát z Rakúska, okamžite za ním vycestoval a zorganizoval útek.
Spolu s Petrom emigroval aj mladší brat Anton a aj Petrova manželka Darina, ktorá bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva. Po emigrácii Petra a Antona sa začali komunistické orgány intenzívne zaujímať o ostatných členov rodiny. Do náročnej situácie sa dostal starší z hokejových bratov Marián, ktorému režim neumožnil pokračovať v hokejovej kariére a zo dňa na deň ho označil ako problémového. Napokon sa Marián, rok po Petrovi s Antonom, rozhodol pre emigráciu a v Quebecu sa pripojil k bratom. Bratia Peter, Anton a Marián najskôr očarili federálnu ligu, presadili sa aj v československej reprezentácii a napokon sa stali legendami klubu Quebec Nordiques.
Peter Šťastný sa v NHL okamžite presadil. Stal sa prvým nováčikom v histórii ligy, ktorý pokoril métu sto bodov a ako prvý Európan získal Calderovu trofej pre najlepšieho nováčika NHL. Trojciferný počet bodov dosiahol v každej z prvých šiestich sezón v NHL. V roku 1984 reprezentoval Kanadu na Kanadskom pohári a svoj jediný gól na turnaji strelil Československu. Bol druhý najproduktívnejší hráč 80-tych rokov hneď za Wayneom Gretzkym. „V súlade s hlavou ho poslúchali ruky aj nohy. Mal výbornú techniku, korčuľovanie, hlavu hore, prehľad. Bol center, rozdával puky, no určite by dal oveľa viac gólov, keby menej prihrával. Bolo úžasné, ako sa dokázal presadiť už ako 19- ročný na MS v Katoviciach. O pár mesiacov na to zaujal aj na Kanadskom pohári proti profíkom z NHL. Aj pred ním boli mnohí hráči, ktorí boli talentovaní, no k talentu potrebujete aj tvrdú prácu,“ konštatoval Marián Bezák, dlhoročný spoluhráč a kamarát Petra Šťastného. Čo mu praje k životnému jubileu? „Veľa Božích milosti do ďalších rokov.“
Po odchode z Quebecu počas sezóny 1989/1990 zamieril Peter Šťastný do New Jersey a bodku za kariérou dal v roku 1995 po dvojročnom pôsobení v St. Louis Blues. V tom čase ho už výrazne obmedzovali zdravotné problémy, pre ktoré zavesil korčule na klinec ako 38-ročný. V základnej časti NHL odohral počas 15 sezón 977 zápasov, v ktorých nazbieral 1239 bodov za 450 gólov a 789 asistencií. V 93 dueloch play off získal 105 bodov (33+72).
Po páde komunistického režimu sa vrátil do reprezentačného tímu a stal sa svetovým unikátom, keď reprezentoval tri rôzne krajiny: Československo, Kanadu aj Slovensko. Na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri bol líder slovenského tímu, ktorý doviedol k 6. miestu. Slovenskému hokeju pomohol k postupu z C-kategórie do „béčka“ a v roku 1995 aj k postupu medzi svetovú elitu. Práve na šampionáte B-kategórie v Bratislave v roku 1995 odohral posledný zápas kariéry. V roku 1998 vstúpil do Hokejovej siene slávy v Toronte (HHOF), o rok na to aj do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie.
V roku 2002 sa stal aj členom Siene slávy slovenského hokeja, no o sedem rokov z nej vystúpil na protest voči pôsobeniu vtedajšieho prezidenta SZĽH. Po hráčskej kariére krátko pracoval ako skaut St. Louis Blues. V rokoch 2001 - 2005 bol generálny manažér slovenskej reprezentácie. Pôsobil aj ako poslanec Európskeho parlamentu. Hokeju sa na profesionálnej úrovni venovali aj jeho synovia Paul a Yan, okrem nich má aj dcéry Katarínu a Kristínu.
Zdroj: TASR
