Regulované nájomné, ktoré sa na Slovensku uplatňuje viac ako 20 rokov po páde komunistického režimu, je v rozpore s ľudskými právami vlastníkov domov s takýmito bytmi. Vyplýva to z rozsudku v prvom takomto prípade, ktorý mal na stole Európsky súd pre ľudské práva.
Sťažovatelia z kauzy Bittó a ďalší verzus Slovenská republika sú vlastníkmi bytových domov v Bratislave a Trnave, na ktoré sa vzťahuje systém regulovaného nájomného. V sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva tvrdili, že nájomné, ktoré sú oprávnení v súlade s platnými právnymi predpismi požadovať, je omnoho nižšie ako náklady na údržbu ich domov a je neprimerane nízke v porovnaní s trhovým nájomným. Sťažovatelia preto žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich majetkových práv, zaručených protokolom k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Tiež namietali, že sú diskriminovaní v porovnaní s vlastníkmi domov a bytov, na ktoré sa systém regulovaného nájomného nevzťahuje.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že „regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že v tomto prípade neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku”. Okrem toho podotkol, že hoci právna úprava prijatá v roku 2011 umožňuje každoročné zvyšovanie regulovaného nájomného o 20 percent, vôbec nerieši predchádzajúcu situáciu, predovšetkým škody utrpené vlastníkmi. Súd pripustil, že nedostatok nájomných bytov po páde komunistického režimu odôvodňoval úpravu vzťahov medzi vlastníkmi a nájomcami. Legitímny spoločenský záujem podľa súdu však vyžaduje spravodlivé rozdelenie sociálneho a finančného bremena - o to viac v prípade, keď sa regulácia nevzťahuje na veľký počet bytov a opakovane došlo k časovým posunom pri plánoch vlády ukončiť reguláciu nájomného.
Európsky súd osobitne neposudzoval námietku týkajúcu sa diskriminácie sťažovateľov. V závere poznamenal, že dostal ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením. Štát preto bude povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie. Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ako aj otázku náhrady nákladov a výdavkov na konanie, európsky súd ich nepovažoval za pripravené na rozhodnutie a odročil ich na ďalšie konanie.
Zdroj:SITA
