1.máj ako Medzinárodný sviatok pracujúcich si na Slovensku pripomíname od konca 1. svetovej vojny. Jeho história je však nesmierne zaujímavá. Pôvod možno hľadať v tradičných jarných sviatkoch. "Azda najsilnejší koreň možno vidieť v rôznych jarných procesiách za účasti remeselníckych cechov, ktoré chodili pod vlastnými vlajkami. Rozvíjajúca sa priemyselná výroba a zánik starých remesiel však spôsobili, že množstvo robotníkov sa ocitlo bez tradičného patronátu," vysvetlila Marína Zavacká z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Sviatok práce pritom nebol vždy prvého mája. "Najprv išlo o pohyblivý sviatok, dohodnutý na prvú májovú nedeľu," ozrejmila Zavacká. V jednu z nich, 4. mája 1886 v Chicagu, vybuchla počas demonštrácie bomba, ktorá zranila policajtov. "Vyšetrovanie sa skončilo vynesením rozsudkov smrti nad piatimi účastníkmi, z ktorých sa následne stali oslavovaní odborárski mučeníci," hovorí historička.
Pevný dátum získal sviatok až v roku 1889, keď ho organizácie združené v II. socialistickej internacionále vyhlásili za Medzinárodný deň práce. Dodnes sa s ním spája najmä zápas proti využívaniu detskej práce a nútenej, otrockej práce, za odborné vzdelávanie a osemhodinový pracovný čas.
Robotníkom vyšiel podľa odborníčky v ústrety aj Vatikán tým, že v roku 1870 vyhlásil svätého Jozefa – už nielen v roli tesára, ale ako symbol robotníka, ktorý poctivo pracuje a stará sa o rodinu - za patróna katolíckej cirkvi. "V roku 1955 pápež Pius XII. dokonca urobil z 1. mája druhý oficiálny jozefský sviatok," doplnila Zavacká.
Voľno ľuďom na tento deň spočiatku zabezpečovali kolektívne zmluvy. "V Československu bol od roku 1919 štátom uznaným a od 1925 priamo štátnym sviatkom. Program osláv si ale určovali odborové organizácie a politické strany, niekde i v spolupráci so zamestnávateľmi. Kresťanské odbory začínali slávnostnou rannou omšou, komunisti ju vynechávali, inak bol program takmer rovnaký: sprievod mestom, rečníci, transparenty, cukrová vata," opisuje Zavacká.
Mimoriadne významnú prvomájovú demonštráciu pre vyše dvetisíc účastníkov zorganizovali slovenskí sociálnodemokratickí robotníci v Liptovskom Mikuláši roku 1918. "Pol roka pred koncom vojny a pred Martinskou deklaráciou tam verejne odhlasovali rezolúciu za politické sebaurčenie „uhorskej vetvy československého kmeňa“, za všeobecné volebné právo, slobodu tlače a ďalšie požiadavky.„Hlavný rečník, Vavro Šrobár, si to aj odsedel v uhorskom väzení," hovorí historička, podľa ktorej boli zaujímavé dejiny tohto sviatku na Slovensku aj počas druhej svetovej vojny. "Ľudáci po svojom nástupe k moci zakázali komunistov aj sociálnych demokratov, a v súlade s touto politickou líniou sa rozhodli neriskovať demonštrácie a roku 1939 sviatok zrušili.“
V Žiline roku 1941 vyzeral podľa dobovej tlače Sviatok práce takto: na čele kráčal sedliacky šuhaj so slovenskou zástavou, za ním peletón cyklistov, potom poslanci, predstavitelia mesta, úradov, Hlinkovej gardy a ich partnerov z Freiwillige Schutztaffel, chlapci a dievčatá z Hlinkovej mládeže, Hitlerjugend a Združenie nemeckých diev BDM, dychová hudba a členovia HSĽS.Radové obyvateľstvo tvorilo špalier na chodníku. Prezident Tiso poslal do Berlína blahoprajný telegram k „národnému sviatku nemeckého ľudu“, ktorý Führer „s vďakou prijal“.
Historička Zavacká si myslí, že Sviatok práce má význam aj dnes. "Zdravotné sestry sú tlačené do zmeny pracovných zmlúv pod hrozbou prepustenia. Skladníci sa po zmene nemajú kde osprchovať. Facka učiteľke ostáva nepotrestaná. Legislatívne zmätky ničia živnostníkov. Pozostalí po baníkoch sa roky nevedia domôcť spravodlivosti," hovorí historička."Ak aspoň v tento deň pocítia verejnú podporu, a ak si uctíme tých, čo v podobných situáciách našli silu a odvahu zlepšiť pracovné podmienky pre ostatných, tak ten sviatok zmysel má a veľký," uzatvára Zavacká.
Zdroj: SITA
