Príprava Slovenska na vstup do EÚ sa začala oficiálne 4. októbra 1993. Premiér Vladimír Mečiar podpísal v Luxemburgu dohodu o pridružení SR k EÚ – tzv. asociačnú dohodu. Dokument zabezpečoval prechod k zóne voľného obchodu a pravidelný politický dialóg, ako aj prípravu na budúce členstvo v Únii. Cesta Slovenska do EÚ však nebola jednoduchá. Dostali sme od EÚ demarše a 16. júla 1997 nám napokon Európska komisia (EK) oznámila, že vo svojom posudku nezaradila SR pre neplnenie politických kritérií medzi kandidátov, ktorí sú najlepšie pripravení na vstupné rozhovory o členstve v EÚ. Obrat pre Slovensko prišiel šesť dní po parlamentných voľbách v roku 1998. EÚ ich označila za pozitívny krok k integrácii Slovenska. Voľby sa konali 25. a 26. septembra a hoci v nich s tesným náskokom zvíťazilo Mečiarovo HZDS (27 percent) pred SDK (26,33 percenta), odišlo do opozície. Dovtedajšie opozičné, proeurópsky orientované politické subjekty získali v parlamente väčšinu 93 hlasov a prevzali v štáte moc. Na čele koalície bol Mikuláš Dzurinda a prioritou bola od začiatku európska integrácia.
Tretieho decembra 1998 prijal Európsky parlament (EP) rezolúciu ku kandidatúre SR na vstup do EÚ. Navrhol viedenskému summitu prehodnotiť situáciu na Slovensku po septembrových parlamentných voľbách a Európsku komisiu požiadal vypracovať novú správu o SR.
Oficiálne rokovania sa začali vo februári 2000, spravodajcom pre slovenský prístupový proces bol vtedajší europoslanec Jan Marinus Viersma, ktorý podával Európskej Komisii pravidelné správy.
Do decembra 2002 sa Slovensku podarilo uzavrieť rokovania o všetkých 30 prístupových kapitolách. EK v tom istom roku oficiálne odporučila prijať SR a ďalších deväť kandidátskych krajín - Cyprus, Česko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Maďarsko, Maltu, Poľsko a Slovinsko do EÚ v roku 2004. Európsky parlament 9. apríla 2003 prijatie schválil. Pred Slovenskom stála ešte jedna úloha, členstvo museli odsúhlasiť občania v referende. Prezident Rudolf Schuster ho vypísal na 16. a 17. mája 2003. 13. mája mal k referendu prejav k občanom.
Voliči so vstupom do EÚ súhlasili. Na hlasovaní sa nakoniec zúčastnilo 52,15% oprávnených voličov. Toto referendum je doteraz jediným platným v histórii SR. 1. mája 2004 sme sa teda stali súčasťou EÚ. V Bruseli oslavovali rozšírenie EÚ desaťtisíce ľudí. Tisícky ľudí oslavovali vstup do Únie aj v uliciach Bratislavy a ďalších slovenských mestách.
Výkonnú zložku plní EK, v ktorej má každá krajina jedného zástupcu.
Sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát, podpora mieru a stability. To sú základné piliere fungovania spoločenstva 27 vyspelých štátov pod spoločným názvom Európska únia. Už je to 22 rokov, odkedy sme sa k týmto krajinám pripojili aj my.
Európska únia bola od vstupu Slovenska medzi ľuďmi naozaj veľmi populárna. Optimizmus a eufória však podľa odborníkov opadli v roku 2010 krátko po prijatí eura. V týchto dňoch nedôveru v Európsku úniu často spájame najmä s konfliktami, či už na Ukrajine alebo v Izraeli, zlou životnou úrovňou na Slovensku a podobne. Za 22 rokov sa ale zmenili aj dôvody, prečo si ľudia členstvo našej krajiny v Európskej únii vážia. Je to najmä možnosť cestovať a pracovať v zahraničí. Na pamiatku tejto významnej udalosti bol u nás 1. máj vyhlásený za pamätný deň - Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii.
Prvého mája si pripomíname aj Sviatok práce. Dnes uplynulo presne 136 rokov odvtedy, keď sa na dnešnom území Slovenska oslavoval Sviatok práce prvýkrát. Oslavy sa uskutočnili 1. mája 1890 v Bratislave v areáli Železnej studničky, ako aj v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. Po vzniku Československej republiky prezident Tomáš Garique Masaryk vyhlásil v roku 1919 1. máj zákonom za štátny sviatok. História sviatku práce sa začala písať pred 140 rokmi, keď sa odborové zväzy v Spojených štátoch a v Kanade rozhodli, že budú spoločne presadzovať osemhodinový pracovný čas. Za splnenie tejto požiadavky začali 1. mája 1886 generálny štrajk. V USA sa do neho zapojilo vyše 300.000 pracujúcich z viac než 13.000 podnikov. V centre protestov – v Chicagu – malo ulicami pochodovať až 80.000 ľudí. Práve v tomto meste prerástol protest 3. mája do nepokojov medzi štrajkujúcimi a štrajkokazmi. Po zásahu polície sa udalosti zmenili na krviprelievanie.
Úrady začalii s masovým zatýkaním robotníckych predákov. Siedmich vodcov odsúdili v zmanipulovanom procese na trest smrti obesením, jeden dostal 15 rokov väzenia. Tri roky po krvavom potlačení demonštrácií robotníkov sa v júli 1889 zišiel v Paríži zakladajúci kongres II. Internacionály. Na pamiatku obetí udalostí v Chicagu vyhlásil 1. máj za medzinárodný Sviatok práce. Prvý máj sa stal po prvý raz dňom boja za skrátenie pracovného času v roku 1890. Po celom svete sa konali demonštrácie a štrajky, účastníci ktorých požadovali osemhodinový pracovný čas. Robotníci vyšli do ulíc napríklad v Rakúsko-Uhorsku, v Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku, v USA i v ďalších krajinách. Na britských ostrovoch sa tak stalo v nedeľu 4. mája.
Hoci má 1. máj ako Sviatok práce svoje korene v Spojených štátoch, tam sa neujal. Američania majú svoj Sviatok práce (Labor Day) vždy v prvý septembrový pondelok. V Československu sa 1. máj stal v roku 1919 oficiálnym štátnym sviatkom, ktorý sa niesol v duchu boja proti nezamestnanosti, zlepšenia práv pracujúcich a ich postavenia v spoločnosti. Medzi najvýznamnejšie oslavy počas I. ČSR patrili tie, ktoré organizoval Tomáš Baťa v Zlíne a kde už vtedy nesmeli chýbať veľkorozmerné transparenty, alegorické vozy, program a podujatia až do neskorého večera. V 30. rokoch 20. storočia sa na oslavách zúčastňovalo vyše 100 000 ľudí, pritom Zlín mal vtedy cca 35 000 obyvateľov.
Po druhej svetovej vojne, najmä však po roku 1948 a tzv.„Víťaznom februári" si tento deň postupne privlastnila vládnuca – Komunistická strana Československa. Sviatok pracujúcich sa zmenil skôr na propagáciu strany, oslavy predstaviteľov komunistického režimu a ideológie a priateľstva so Sovietskym zväzom. Poslednýkrát sa vytiahli mávátka a transparenty 1. mája 1989. Po novembrovej revolúcii 1989 sa sviatok stal akýmsi symbolom bývalého režimu. 1. máj však nebol sviatkom „komunistov", ale sviatkom práce, pracujúcich, ich práv, boja proti detskej a otrockej práci.
Prvý máj nie je len Sviatkom práce, ale má aj cirkevný rozmer. Pre veriacich katolíckej cirkvi je dňom liturgickej spomienky na svätého Jozefa robotníka, patróna pracujúcich. Kňazi v kázňach spravidla pripomínajú význam a hodnotu práce, prostredníctvom ktorej človek napĺňa Božiu výzvu o využívaní darov zeme, ako sa píše v starozákonnej Prvej knihe Mojžišovej (Genesis). V roku 1870 pápež Pius IX. oficiálne vyhlásil sv. Jozefa za patróna – ochrancu katolíckej cirkvi, a v roku 1955 pápež Pius XII. zasvätil sv.-mu Jozefovi 1. máj ako patrónovi robotníkov.
